Splav Mošonského Dunaja 2017
sobota, 9. jún 2017
Po horúcom piatku sa v priebehu soboty mal dostaviť studený front. Podľa podrobnej predpovede ho nemal sprevádzať dážď, ale o pol 8., kedy bol zraz v Lodenici, už besne fučalo. Náš sprievodca Andrej to vyhodnotil tak, že pôjdeme na začiatok trasy a uvidíme, keďže Mošonský Dunaj je celkom dobre krytý stromami. V mikrobuse sme neveriacky sledovali, ako na teplomeri klesala teplota z 18 na 13.
V Rajke bolo ako aj inde zamračené a fúkalo ostošesť, ale hladina bola naozaj pokojná. Okrem Andrejovho kajaku boli všetky loďky kanojky. Nemajú nafúknuté boky ako rafty, ale zasa sa z nich oveľa lepšie pádluje.
Najprv sme si na takmer neprúdiacej vode vyskúšali na našich kanojkách techniku pádlovania a keď mal Andrej dojem, že nám to ide, pustili sme sa do prúdu. Celkom svižného. Vietor kymácal stromami, no rieka bola práve preto chránená a len zavše nám zadulo do chrbta. Naozaj to bolo lepšie ako na brehu.
Nevýhodou bolo, že operencov bolo pre neutíchajúci hukot a šum lístia počuť len občas – kukučky, bučiaky, kŕkali aj žaby, videli sme lenivo sa dvíhajúce volavky, nejakých dravcov, trsteniariky balansujúce na šachorine, trasochvosty. Na jednom úseku bol kŕdeľ lastovičiek, dotýkali sa až hladiny a takmer aj našich hláv. To boli manévre! Inde zasa boli hejná malých mušiek – bolo tam závetrie a voda pomalšia. Držali sme pevne zavreté ústa a prižmúrené oči.
Obedovú prestávku sme si urobili na ohybe rieky vedľa poľa. Víchor privieval oblaky prachu, pripadali sme si ako v púštnej búrke. Bol to ale jeden z mála odkrytých úsekov, väčšinou rástli skoro všade nádherné staré vŕby a topole. Z vody to vyzeralo ako niekoľkokilometrová džungľa, no doma pri pohľade na mapu bolo vidieť, že nablízku je obrábaná pôda alebo dokonca cesty.
Čoskoro po tom, ako sme znova nasadli do lodiek, sme namiesto vodného vtáctva uzreli pri brehu prevrátenú loďku a dve mokré mužské siluety. Jej posádka nepohrdla Andrejovým náhradným oblečením, ale brala nehodu športovo.
Akurát sme sa nachádzali na prekrásnom úseku rieky – koryto sa zúžilo a na chvíľku rozdvojilo, vŕby si máčali poddajné konáre vo vode, nádhera. Keď sme oboplávali malý ostrovček, zazreli sme na brehu mokrú, tentoraz ženskú posádku ďalšej loďky. Rovnako ako pri prvej nehode, aj tieto účastníčky potvrdili, že sa chytali konárov nad vodou, čím plavidlo stratilo stabilitu. Andrej sa podelil o posledné suché oblečenie a bez známok podchladenia dlhé minúty doloval z prudkého toku potopenú kanojku. Keďže obe veslá nenávratne odplávali, rozdelili sa účastníčky do dvoch iných lodiek ako tretí členovia posádok.
Žiadna ďalšia loď sa neprevrátila, hoci na jednom úseku, kde boli pri brehu stromy vyrúbané, si dal vetroplach záležať. Fúkal proti nám, čiže sa ťažšie veslovalo a navyše nás použil ako plachty a podarilo sa mu natočiť nás rovnobežne s vlnami. Za takýchto okolností sa plavidlá ľahko rozkymácajú a naberú vodu, ale podarilo sa nám to ustáť. Andrej telefonoval do lodenice, aby nám poslali odvoz na bližšie miesto ako bol pôvodný cieľ. Keďže jednotlivé posádky si to dolu prúdom šinuli rôznym tempom, stalo sa, že dve loďky prepásli odbočku, kde náš splav končil a museli sa popasovať s niekoľkými desiatkami metrov proti prúdu.
Vyteperili sme sa na plážičku krytú dunou, ponad nás vial víchor s pieskom, ale boli sme chránení, keď sme čupeli. Poďakovali sme sa rieke a s úľavou sme posedávali na teplej a matersky láskavej zemi.
Postupne ako sme dávali do poriadku člny, prikvitli dve menšie autá, kam sa pomestila väčšina účastníkov. Zo 7 nás ešte ostalo čakať na poslednú dodávku s prívesom na člny. A zrejme sme boli v pravý čas na pravom mieste, pretože sme napokon ešte pomáhali vyťahovať na breh veľkú skupinu sviatočných vodákov v rôznom stave opitosti, v jednom prípade až život ohrozujúcej. Až na túto priam strašidelnú bodku hodnotíme celú výpravu za vydarenú. Miestami to bolo mierne adrenalínové, ale práve také zážitky robia výlety bohatšími a zapamätateľnejšími. Veľmi radi pôjdeme aj o rok.
PS: Sprievodca Andrej je znalcom prírody a predovšetkým veľmi skúseným a rozvážnym vodákom. Zachoval si chladnú hlavu a humor aj vo vypätejších chvíľkach a mať ho za vodcu takejto výpravy je aj pre prvosplavcov veľkou oporou. Ani on však nedokáže robiť zázraky, ak sa skupina nedrží viac pokope. Chceli by sme touto cestou apelovať na všetkých, ktorí sa chystajú v budúcnosti na splav, aby sa častejšie obzerali dozadu a usilovali sa príliš nevzďaľovať. Malo by platiť to, čo pri horských túrach: tempo určuje najpomalší člen výpravy a to práve z dôvodu, ak sa niečo stane tomu poslednému, nemá mu kto pomôcť. Zároveň, ak sa už niečo prihodí, je vhodné, aby ostatné lode takisto zakotvili a čakali, ako sa situácia vyvinie, či nebude treba s niečím prispieť (suché oblečenie, loď do vleku, pribrať niekoho do lode, poskytnúť niečo zo svojho výstroja atď.).
